Prečo a načo je nám permakultúra?

Trochu filozofie na začiatok nemôže škodiť. Podstatu permakultúry (z anglického „permaculture“) vystihuje už jej názov – „perma“, od slova permanentný, v zmysle trvalo udržateľný, a „culture“, čo zo začiatku znamenalo agriculture, teda poľnohospodárstvo, a neskôr sa rozšírilo na kultúru ako takú, to znamená celé naše fungovanie a vzťahy s okolím v tom najširšom zmysle slova. Že z toho nie ste omnoho múdrejší? V preklade do ľudskej reči to znamená také fungovanie, ktoré čo najmenej vyčerpáva nás samých aj okolité prostredie, takže sa všetko dokáže prirodzene obnovovať. Alebo ešte jednoduchšie: treba robiť veci tak, aby ste sa čo najmenej narobili, čo najmenej minuli, a mali pritom čo najväčší úžitok.

Pokiaľ ide o záhradu, znamená to napríklad aj uvedomenie si toho, čo a koľko naozaj potrebujeme, vytvorenie vhodných priestorov a pestovanie len potrebného množstva. Aj to je totiž jedna z ciest ako mať záhradu, ktorá zbytočne nevyčerpáva zem ani nás, z ktorej máme primeraný úžitok (psychický aj materiálny) s vynaložením minimálneho úsilia. 

Iný systém

Ak si „poriadnu“ záhradu predstavujete ako dokonale rovné okopané hriadky bez stebielka buriny, potom vám správna permakultúrna záhrada bude naozaj pripadať bez systému. Opak je však pravdou. Vládne v nej veľmi sofistikovaný systém, ibaže na inom princípe. Je to systém inšpirovaný prírodou. Napríklad v lese rastú nielen stromy, ale pod nimi aj nízke byliny a kríky, ktoré sa navzájom podporujú a vytvárajú si vhodné podmienky. A pripadá vám les neupravený? Necítite sa v ňom príjemne? A pritom si len tak rastie, bez rýľovania a pletia… Chce to teda len iný pohľad.

Jednou zo základných zásad permakultúrnej (alebo aj prírodnej) záhrady je fungovanie v súlade s prírodou. Využívanie rovnakých princípov, mechanizmov a vzťahov medzi rastlinami, živočíchmi a mikroorganizmami, ktoré sú si v prírode navzájom prospešné. Ak ich odpozorujeme a použijeme v záhrade, aj ona bude pracovať rovnako samočinne, bez zbytočne vynaloženej námahy a natrvalo.

Pestrosť je cesta

Ďalším dôležitým princípom zdravej prírody, a teda aj správnej permakultúrnej záhrady, je rôznorodosť. Práve vďaka nej je celý systém stabilný. Preto je pre prírodnú záhradu typické zmiešané pestovanie, v ktorom sa škodcovia nešíria tak jednoducho ako v monokultúrach.

Aj vďaka pestrosti sa v permakultúrnej záhrade menej narobíte. No nie je to len taká hocijaká pestrosť. V prvom rade je dôležitý výber druhov a odrôd, ktoré budú na konkrétnom stanovišti prosperovať – zdravá a silná rastlina je totiž odolnejšia. Prednosť sa dáva húževnatým stromom a kríkom, trvalým a viacročným rastlinám, prípadne rastlinám, ktoré sa samé množia, takže ich netreba každý rok prácne sadiť alebo siať.

Okrem toho musíte vedieť, ktoré rastliny sa navzájom znášajú a podporujú a ktorým kombináciám sa naopak treba vyhnúť. Inak povedané, musíte rešpektovať tzv. alelopatické vzťahy, teda vzájomné pôsobenie rastlín. Je totiž výhodné sadiť rastliny v takých kombináciách, aby si navzájom pomáhali – napríklad paradajkám sa darí s kukuricou, zelerom alebo s bazalkou. Veľmi užitočné je pritom kombinovanie zeleniny s bylinkami a kvetmi – napríklad aksamietnica odpudzuje háďatká z cibuľovitej zeleniny, kapucínka pomáha proti voškám… 

A tu je priestor zamyslieť sa aj na tým, čo skutočne potrebujete, a čo je len nezmyselná móda. Naozaj potrebujete nízko kosený trávnik? Neposlúži vám rovnako dobre, a možno aj lepšie lúka s kvetmi? Navyše je krajšia a je s ňou menej práce. Naozaj potrebujete živý plot zo samých tují? Nebude lepšie vytvoriť ho zo zmesi ovocných kríkov? Určite to bude zaujímavejšie aj užitočnejšie využitie miesta – pre vás, aj pre včely a motýle.

Nie len brať, ale aj dávať

K zásadám permakultúry patrí aj dôsledné využívanie toho, čo nám záhrada dáva, vrátane vracania zdrojov v čo najväčšej miere naspäť do záhrady. Napríklad živiny sa majú vrátiť do pôdy a klasické kompostovanie nie je jediná možnosť. V prírode vytvoria na jeseň opadané listy a odumierajúce rastliny vrstvu organického materiálu, preto sa aj v permakultúrnej záhrade pri zbere úrody nechávajú rastlinné zvyšky na hriadke – v zime chránia pôdu pred mrazom, ktorý by inak zničil pôdne baktérie, dôležité pre jej úrodnosť. Ani hmyz nemá vymrznúť. Príroda predsa nerozoznáva škodlivé a užitočné živočíchy či rastliny. Každý v nej má svoj význam a svoje miesto.

Neodkrývať, zakrývať

V prírode, záhradu nevynímajúc, nie je „nahá“ zem prirodzená. Je to ako pozvánka pre tie najodolnejšie, najrýchlejšie sa množiace rastliny (inak povedané pre burinu) – haló, tu je voľné miesto, tu môžete rásť! Aké je permakultúrne riešenie? Nebojujte proti prírode, ktorej súčasťou je aj burina, ale urobte to, čo má pôda rada – zakryte ju. Nasteľte na ňu slamu, štiepku, lístie… Priaznivých účinkov je hneď niekoľko – zabránite tým erózii pôdy, nebude sa z nej vyparovať vlaha, takže nebudete musieť toľko polievať, a neostane miesto na rast buriny (ani na okopávanie ;)).

Ak by nejaká burina predsa len cez nástielku prerástla, ľahko ju vytrhnete (treba to ale urobiť ešte pred vytvorením semien). Potom ju len nechajte ležať na záhone, aby mu prospela. Pod nástielku môžete prípadne podložiť kartón. Burina, ktorá už v pôde je, cezeň neprerastie. Kartón sa časom spolu s vrchnou vrstvou rozloží a pôdu pohnojí. Rastliny vysádzajte vždy do zakrytej pôdy, a to pestro a dostatočne nahusto, tak, aby ste nenechali miesto pre tie nevítané. A ušetríte si prácu s okopávaním aj s pletím.

Nie je to „záhrada pre lenivých“

Je to skôr záhrada pre vnímajúcich a premýšľajúcich. Aj v permakultúrnej záhrade treba pracovať, ibaže je to iná práca a je inak rozdelená v čase – napríklad s vytvorením vyvýšených záhonov máte najskôr viac práce, než s bežným zrýľovaním hriadok. No neskôr vám zasa prácu zjednodušia a ušetria. Áno, je pravda, že v permakultúrnej záhrade sa nerýľuje ani neokopáva. Ak sa totiž dôležité pôdne mikroorganizmy a živočíchy dostanú na svetlo, zahynú, čo pôde určite neprospeje. Aplikuje sa preto presne opačný prístup, odpozeraný z prírody – na povrch sa pridávajú vrstvy, ktoré postupne zotlejú a vytvárajú tak novú zdravú pôdu, podobne ako opadané lístie, konáre a odumreté zvyšky rastlín v lese. Opäť je to teda práca, len iná a v inom čase.

Základom je dobrý plán

Aby ste sa v permakultúrnej záhrade menej narobili, musíte v nej viac premýšľať a viac si všímať prostredie v záhrade samej aj v jej okolí. Musíte napríklad vybrať vhodné rastlinné druhy na vhodné miesto a vhodne ich skombinovať, vysadiť stromy tak, aby netienili tam, kde potrebujete mať slnko, postaviť záhradný domček tak, aby ste sa po záhradné náradie zbytočne nenachodili a prípadne ho využiť aj na vytvorenie tienistého miesta na oddych… Ak chcete byť „permaklultúrni“ už od začiatku, už v tejto fáze by ste mali uvažovať o všetkých prvkoch tak, že z nich chcete mať čo najväčší úžitok pri vynaložení minimálnych nákladov a námahy. Najlepšie sú preto pochopiteľne tie, ktoré vám vydržia čo najdlhšie.

V permakultúrnej záhrade je hneď na začiatku dôležitý dobrý plán, v ktorom na nič nezabudnete a všetko bude na tom najvhodnejšom mieste. A takýto plán si vyžaduje čas, pozorné vnímanie okolia, premýšľanie o rôznych potrebách a možnostiach riešení… Permakultúrna záhrada je teda taká záhrada, v ktorej treba používať viac zdravý sedliacky rozum, než zdravé sedliacke ruky ☺.