Mám rada lesy, hory a milujem stromy. Vraj dávajú človeku silu a energiu ( možno si pamätáte na chúďatko Ivetku Bartošovú, ako sa pokúšala týmto spôsobom pozliepať dohromady svoj krehký psychický stav - pritom podľa mňa stačilo zbaliť kufre tomu jej zázrakovi, vyhodiť ich pred dvere - aj so zázrakom a vymeniť fabku ;)). No, ja stromy neobjímam...teda ak sa nepočíta môj kamarát, ktorý je vzrastom ako buk. Ale mám rada ich vôňu, rada po nich lozím a rada len tak sedím na konári a je mi dobre. Alebo ležím.
A práve preto to u nás v hale vyzerá tak trošku ako v lese :) Mám rada tie sivobiele steny v nej, na ktorých máme svoje vlastné stromy, vtáčie búdky, listy, kvietky a konáriky... aaaa... no áno...a tie hnusné, škaredé, staré, krikľavé dvere do kúpeľne. Denne som okolo nich chodila a denne na mňa drzo vyplazovali jazyk...ehm teda vlastne nie jazyk, ale tú svoju škaredú okrovú farbu, ktorá sa tam ale že vôbec nehodila. Veď posúďte sami:
Vždycky, keď som sa ráno zobudila, želala som si, aby sa tie dvere v noci boli vyparili...aby z tej peknej steny skrátka...ZMIZLI. Úplne, celkom, nadobro. A ostala už len naša krásna lesná stena.
Žiaľ, predmety len tak nemiznú...to mi verte, vo fyzike som bola fakt celkom dobrá, tak viem, o čom hovorím... teda aspoň nie bez toho, aby sa o to nepričinili nejaký šikovní kofolovi bojovníci, štamgasti v miestnych zberných surovinách.
A tak som si jedného dňa povedala, že je načase sa zahrať na kúzelníka, urobiť čary mary fuk ááááá...nechať tie naše dvere zmiznúť...
Pohrabala som sa v našom šatníku, v ktorom nájdete naozaj veci od výmyslu sveta (neuveríte, ale minule som v ňom našla dokonca našu 4 ročnú susedku aj s kolobežkou :). Ale k veci, tak som sa tam hrabala a hrabala a hrabala. Nakoľko som malý veľký zberač :D zberám krámy z vonku, z lesa, zo záložní, bazárov, galanteriek, od babičiek a nikdy neprídem ani z obyčajnej prechádzky naprázdno (aspoň šišku alebo pekný list zo stromu musím doniesť domov v kabelke, aj keď si vždy preto vypočujem od muža lamentovanie, že raz budeme v telke v tom zberačskom programe :P), tak tam mám toho veeeeeeeeela.Hľadala som dačo, čím tie dvere prosto nejako vylepším. Narazila som na bielu farbu, ktorá ostala z maľovania - úplne obyčajná, najlacnejšia, akú v obchode majú (2,2 eura za jedno vedierko). Hmmm... žeby? Natrela som teda tie vzdorovité dvere riadnou vrstvou farby a... nič. Domazane boli, ako keď umýva človek okná vo veľkom slnku. Tak som ich nechala trošku usušiť (nedočkavá som bola a vyzeralo to priiiiserne, tak som okolo toho aj s fénom behala) a pretrela to znovu. A nervné som behala kontrolovať, ako sa centimeter po centimetri sušia tie mokré škvrny. A tak som získala biele dvere.
Hmmm na druhú. Toto bolo ešte krikľavejšie. A teraz, čo s tým? Zostal mi ešte čierny kolorovač, ktorý som použila na starú paletu. Chytila som hubku na riad (pre tých ultra moderných,, ktorí majú už roky iba umývačky riadu, to je taký hranatý mäkký bazmek, väčšinou žltej farby, ktorý má z jednej strany takú drsnú čiernu plôšku). No a tak som po tých dverách pekne po krajoch pootierala štetcom čiernu farbu a potom ju tou drsnou časťou hubky postupne poroztierala šúchaním do kruhu po celom povrchu. Urobila som to na miestach, kde som chcela, aby to vyzeralo také dáke ošúchané. Najskôr som to urobila samozrejme na zárubní, aby som sa pozrela, ako to bude vyzerať (tam by sa mi ľahšie naprávali škody, ak by sa mi to nepáčilo). Ale na môj podiv to vyzeralo v pohode.
Tak som pokračovala s kľučkou, ktorá dostala super dizajn, taký staro zaprášený, už len pavučina cez zámok chýbala k dokonalosti.
Po hodine práce dvere akoby krásne zapadli do steny a tak som už dneska spokojná :) vyzerajú zaujímavo, stlylovo, akoby staré, zaprášené, ale nejak tak pekným spôsobom...
Takže čary mary fuk:
A ja už ráno chodím na záchod s otvorenými očami :)
